Biografia
Dokonca aj pre väčšinu skalných fanúšikov filmovej hudby je tento rodák z Redbanku, New Jersey, dodnes pomerne neznámym pojmom. Christopher Young skladá hudbu už vyše 20 rokov a jeho filmografia číta vyše 70 tiutlov, no jeho meno zatiaľ zostáva stále v tieni tých nalepších. Nemá svoj vyhranený, nenapodobiteľný štýl ako oni a v mnohých jeho kompozíciách je cítiť ozveny ich najslávnejších diel. Najväčším bremenom na jeho pleciach bola ešte donedávna nálepka "Mr. Horor", ktorej sa zbavoval ako hejna kliešťov. Čomu sa ostatne diviť, keď tretinu jeho filmografie tvoria horory a sci-fi filmy a vo svojom najznámejšom diele navyše vdýchol život pekelníkovi Pinheadovi? Lenže aj napriek tomu všetkému zostáva Christopher Young niekým, od koho sa máte čo naučiť a kto pre vás môže byť obrovskou inšpiráciou. Minimálne pre jeho nezomierajúcu lásku k hudbe, pevnú voľu rozvíjať svoj talent a schopnosť zmieriť sa s nenaplniteľnosťou tých najväčších životných snov. Ale poďme pekne po poriadku.
Krátko po štúdiu hudbu na massachusetskej Hampshire College a obdržania post graduálneho stupňa na North Texas State University, konkrétne v roku 1980, sa Chris Young vybral do Los Angeles, kde sa živil ako džezový bubeník a perkusor. A tu sa po prvý krát zamiloval - do hudby Bernarda Herrmanna, ktorá pred ním otvorila nový svet. "On robil všetko to, čo som vždy chcel robiť i ja. Zamiloval som sa do jeho hudby ešte skôr, než som si uvedomil, že bol napísaná pre film," hovorí Young. Plný entuziazmu a vytýčených cieľov sa prihlásil na prestížnu Filmovä školu UCLA, kde sa popri hodinách s pedagógom, skladateľom Davidom Raksinom stretol s množstvom ľudí z oboru. Jeden z nich, Stephen Carpenter, sa zrovna púšťal do nakrúcania béčkového hororu The Dorm That Dripped Blood a Chrisovi ponúkol rolu skladateľa. Išlo síce o malý, študentský film, no tvorcom sa ho podarilo predať väčšej distribučnej spoločnosti (New Image) a pre Younga sa tak stal jeho "veľkým" filmovým debutom. Debutom, ktorý znamenal úplný začiatok jeho dlhej a košatej kariéry a ktorý ho na dlhú dobu uväznil od osídiel tónov filmovej hrôzy.
Od 81-ého do 87-ého boli Youngovi ponúkané výhradne filmové ponuky ako Godzilla 1985, Def-Con 4, Barbarian Queen alebo Invaders from Mars, t.j. sci-fi braky toho najhrubšieho zrna. Zlom v Youngovej kariére nespravilo ani pokračovanie úspešnej hororovej hitovky Nočná mora z Elm Street. Young, plný nádejí, zmobilizoval za neadekvátne maličký honorár všetkých svojich kamarátov zo školských čias a zostavil si pre svoju partitúru dovtedy najväčší orchester štyridsiatych hudobníkov. Jeho snaha však vyšla navnivoč – podpriemernému filmu nepomohla ani reputácia úspešného predchodcu a stal sa z neho prepadák.
Ale prekvapenia chodia väčšinou odtiaľ, odkiaľ ich očakávame najmenej. Dva roky po neúspechu s Freddym Kruegerom, konkrétne v 87-om, prišla Youngovi zákazka menom Hellraiser. Celovečerný režijný debut spisovateľa krvavých románov Clive Barkera sa rysoval byť iba ďalším B-čkovým hororom, no nakoniec sa stal inovatívnym hororom kultových rozmerov, pre ktorý Young napísal najmohutnejšiu a najlepšiu kompozíciu svojej kariéry. Vybral sa úplne iným smerom než jeho kolegovia, operujúci v hororovom žánri a syntezátorové orgie a bezduché, strašidelné vŕzganie minimalistického orchestra zatienil emocionálne precítenou, boľavou a zároveň mohutnou hudbou. Dnes už Youngov Hellraiser kulminuje vo všetkých rebríčkoch najlepších hororových diel, v spoločnosti Goldsmithovho The Omen alebo Carpenterovho Halloweenu.
Youngova reputácia hororového skladateľa bola od tohto momentu spečatená a výhybkou do veselších žánrov preňho predstavovalo iba zopár televíznych filmov. Na druhú stranu sa však výrazne posilnil jeho profesionálny status a zákazky začali naberať na kvalite. Za pokračovanie Hellraisera dostal ocenenie Saturn (udeľované Akadémiou Sci-fi, fantasy a hororových filmov), vdýchol život pokračovaniu Cronenbergovej The Fly a pracoval na hollywoodskych thrilleroch ako Flowers in the Attic, Jennifer Eight alebo The Dark Half Stephena Kinga. Po prvý raz zavítal i do akčného žánru (Rapid Fire) a tiež do vojnového pekla v srdci vietnamskej džungle (Bat 21), v ktorej svojou smutnou, dramatickou hudbou podmaľoval osudy amerických vojakov Gena Hackmana a Dannyho Glovera.
Rok 1995 bol pre Younga prelomovým. Prvý krát sa tretol so svojím budúcim, verným spolupracovníkom, režisérom Jonom Amielom na jeho thrilleri Copycat, skomponoval partitúru pre veľký komerčný hit Species a hlavne sa takmer ocitol na listine oscarových kandidátov za prekrásnu hudbu k Murder in the First. Film mal byť nasadený do kín pred Vianocami 1994, no pre produkčné nezhody bola jeho premiéra posunutá až na január 1995. Snímka mimoriadnych kvalít tak stratila všetky šance na oscarový úspech a jej sklamaný režisér, Marc Rocco, odvtedy nenakrútil jediný film. A rovnako veľkú smolu mal Young aj s jeho pozoruhodnou, chorálovou hudbou k filmu The Hurricane Normana Jewisona. "Zbožňujem ju... krásne v nej zachytil silu toho, čo sa odohráva na plátne," komentoval jeho prácu nadšený Jewison. Zatiaľ čo na Zlatých Glóbusoch sa rozhodovalo iba o tom, či vyhrá The Hurricane alebo American Beauty, jediná oscarová nominácia nakoniec poputovala iba na adresu Denzela Washingtona. Dôvod bol prostý. Film sa dotýkal príliš citlivej politickej témy a vďaka množstve rozhorčených odoziev v médiách sa stal pre Akademikov príliš riskantným kandidátom.
Ale to už sa písal rok 1999 a Young mal za sebou ďalšie dve úspešné spolupráce s režisérom Amielom (The Man Who Knew Too Little, Entrapment), akčnú Hard Rain alebo Rounders Johna Dahla, v ktorých sa vrátil ku svojim jazzovým koreňom. Jeho meno už nebolo iba synonymom hororovej hudby, ale sa začalo stávať zárukou kvality v rámci širokého žánrového spektra. Vďaka flexibilite, ktorú preukázal pri dodatočných úpravách na Rounders, ho šéf Miramaxu Harvey Weinstein, poveril náhradou časti hudby Johna Barryho v dráme Playing by Heart. Jewison ho odporučil Curtisovi Hansonovi, ktorý hľadal náhradu za vyťaženého Jerry Goldsmitha pre jeho Wonder Boys a Hanson ho zasa odporučil Barrymu Levinsonovi pre jeho Bandits. Skrátka Chris Young sa na prelome storočia ocitol na zoznamoch tých najlepších hollywoodskych tvorcov.
Keď mal niekedy Young v radoch režisérov svojho veľkého obľúbenca, s ktorým zdieľal cítenie pre obraz a zvuk, bol to Sam Raimi. Jeho The Evil Dead preňho vždy znamenalo dokonalé stelesnenie čistého vizualizmu a psychózy a tak vždy túžil napísať hudbu pre film, v ktorom by režisér opätovne vychádzal zo súhry týchto dvoch elementov. A vďaka vyťaženosti Raimiho dvorného skladateľa Dannyho Elfmana dostal túto možnosť pri thrilleri The Gift. Raimi s ním kvôli prípravným prácam na Spider-Manovi nemohol byť zavretý v štúdiu a tak mu dal úplne voľnú ruku. Young nabrúsil sláčiky orchestra a skomponoval pôsobivú, ostro prenikavú thrillerovú kulisu, ktorá nakoniec vzdala hold aj samotnému Elfmanovi, ktorý sa vo filme objaví v cameu "močiarneho huslistu" v strašidelných víziách Cate Blanchettovej.
Young si tak na sklonku storočí splnil jeden veľký sen. So skutočnosťou, že spolupráce s jeho ďalšími kultovými modlami Davidom Lynchom, Davidom Cronenbergom a bratmi Coenovcami sa asi nedočká, sa už zmieril (dôvodom sú pochopiteľne mená Badalamenti, Shore a Burwell). Ale pri všetkej skromnosti, ktorá mu prúdi v žilách, vám s úsmevom na tvári povie, že ku šťastiu mu v konečnom dôsledku stačí už aj mať proste len dlhú kariéru a možnosť, navždy sa venovať výhradne písaniu filmovej hudby. Hoci ešte stále nie je a možno ani nikdy nebude veľkým Goldsmithom alebo Williamsom, vďaka slušnému postaveniu, ktorého dosiahol, by s tým nemal mať väčší problém. Cesta, ktorú musel podstúpiť preto, aby nadobudol pocit istoty, mu trvala celých dvadsať rokov. A svoj recept na úspech by vám zhrnul do jednej veľmi krátke a jednoduchej, no o to výstižnejšej formulky: "Trocha talentu, tvrdá práca a chcieť to viac než čokoľvek iné."
